Archívy kategórií: 1 hviezdička

Deni Arpášová – Tajomstvo duší

Autor: Deni Arpášová
Počet strán: 224
Rok vydania: 2012
Vydavateľstvo: Motýľ

Anotácia: Berenice Syová je mladé sedemnásťročné dievča, ktoré v jedinej sekunde stratí budúcnosť. Napriek tomu nájde odvahu ujsť a nájsť malý kúsok neba, ktorý bude patriť iba jej. Prstom na mape si zvolí cieľ a mieri do mesta Astória v štáte Oregon. Cestu jej skríži záhadný cudzinec – Jarrold, ktorý od prvej chvíle túži byť s ňou, ale práve jeho blízkosť znamená pre Berenice istú smrť. Obaja vedia, že nemôžu zostať spolu, napriek tomu nestrácajú nádej v spoločnú budúcnosť. Záhad okolo Berenice každým dňom pribúda a mladé dievča zisťuje, že tajomstvá, ktoré si Jarroldova rodina tak veľmi stráži, sa jej týkajú viac, ako si dokázala predstaviť. Každý deň jej nového života je plný prekvapení, ktoré ju posúvajú čoraz bližšie k vyriešeniu rébusu.

Do prvotiny z pera Deni Arpášovej som sa púšťala z časti zo zvedavosti a z časti pre zaujímavú anotáciu. Nečakala som, že z knihy padnem na zadok to nie no to čoho sa mi dostalo som teda nečakala už vôbec. Prvých pár strán som aj bola celkom zvedavá ako sa kniha celkovo vyvinie no neskôr som sa pri jej čítaní začala neskutočne nudiť. Možno to bolo tým, že som priebežne krútila hlavou nad situáciami, ktoré mi boli podozrivo povedomé akoby som ich už niekde čítala. A môj pocit každou novou scénou len rástol.

Čomu sa kniha podobala? Nie je to nič iné ako známy fenomén menom Twilight. Podobnosť s touto známou knihou sa skrátka nedala prehliadnuť cítiť ju temer z každej stránky. Hej niekto možno povie nie sú tam upíri a nie je tam toto a chýba tam tamto. No podoba nie je v tom, že je to identické proste kniha obsahovala scény, ktoré ako by boli prerobené z prvej knihy Twilight ságy a to ma neskutočne iritovalo. Twilight mám síce prečítaný no absolútne ma neohúril preto ma dosť sklamalo, keď som ho v tejto knihe našla.

Hlavnou hrdinkou tohto príbehu je Berenice Syová alebo Eby (skutočne nechápem tú prezývku i keď bola vysvetlená). I keď som si ju asi mala pravdepodobne obľúbiť nestalo sa tak a ja som s ňou nedokázala ani súcítiť vzhľadom na udalosti zo začiatku knihy a už vonkoncom mi nebola sympatická. Jej správanie ma nútilo krútiť hlavou a premýšľať či sa niekedy začne aj správať logicky. Ďalšou vecou čo mi vadilo bolo, že jej všetko vychádzalo. Možno to znie kruto ale seriózne čoho sa chytila to jej vyšlo a po niekoľkých razoch to bolo už dosť unavujúce a i trápne pretože takto to vo svete nefunguje i keď je vymyslený.

Je jasné, že sa v jej život musí ukázať aj nejaký úžasný neznámy a tým je v prípade tejto knihy Jarrold Burton (seriózne Burton? Ja som si celú knihu pri zmienke tohto priezviska predstavovala šialené háro Tima Burtona) alebo skrátene Jad (okej ani túto prezývku nechápem). Ani on nebol teda u mňa žiadna sláva pripomínal mi jednu nemenovanú trblietavú postavu z vyššie spomínanej knihy. A tak som ho proste nevedela vystáť a ďakovala za každú vetu, v ktorej sa neobjavil aj keď bol tuším všade. Jeho osoba mi bola úplne ukradnutá a ako hlavný hrdina mi vôbec nesadol.

Samozrejme títo dvaja neboli jedinými postavami knihy no žiadna z tých ďalších, ktoré sa v knihe mihli alebo sa zdržali na dlhší čas na mňa nezapôsobila natoľko aby mi stála za zmienku. Čo je teda škoda možno by to popri tej hlavnej dvojke nebolo celkom od veci.

Kniha obsahovala pre mňa veľkú hromadu nedotiahnutých vecí. I keď sa jedna celá kapitola (predpokladám, že to tak malo byť) venovala objasneniu toho čo je Jarrold a jeho rodina zač ale dozvedela som sa kde sa tu vzali? Nie. K ničomu z pozadia ich existencie som sa nedopátrala takisto v závere knihy ostalo veľa nevypovedaného a nedoriešeného neviem či autorka plánuje nejaké pokračovanie ale ak nie tak ma sklamalo koľko toho ostalo otvoreného a bez vysvetlenia.

Je tu ešte jedna vec pri ktorej sa musím pristaviť. Každý asi pozná happy end na konci knihy. Je kopa kníh, v závere ktorých ho nájdeme. Ale aby happy endom končila takmer každá kapitola? To je pre mňa novinka. Keď to začalo byť ako tak zaujímavé autorka to hneď zabila nástupom rytiera v žiarivom brnení alias Jada alebo jeho rodiny. Každá scéna, ktorá tak nadobudla akú takú pútavosť bola razom v ťahu a ja som opäť zasa raz znova prevrátila oči nad celou knihou a túžobne som očakávala kedy ju konečne dočítam.

Čo dodať čítanie tejto knihy sa pre mňa stalo skôr snahou čím skôr sa prepracovať na záver a s pocitom, že ma tá kniha nepoložila ju odložiť čo najďalej. Tajomstvo duší sa pre mňa stalo druhým Twilightom, ktorý rozhodne čítať znovu nechcem i keď som si to vďaka tomuto dielku  nechtiac zopakovala. Tým z vás, ktorí si Twilight užívali sa možno táto knižka bude páčiť no mňa neuchvátila a dosť sklamala.

Moje hodnotenie:

Teheren Mafi – Som roztrieštená

Autor: Teheren Mafi
Originál názov: Shatter me
Počet strán: 288
Rok vydania: 2013
Vydavateľstvo: CooBoo

Anotácia: Juliette trávi stovky dní zatvorená v betónovej cele. Pre svojich blízkych, spolužiakov a rodičov predstavuje hrozbu, ktorú je treba pred svetom ukrývať. Keď sa jej niekto dotkne, začnú sa diať nebezpečné veci… Nikto nevie, prečo je Juliettin dotyk smrteľný, no nový systém s ňou má veľké plány. Juliettina predstava je celkom iná. Jej dotyk je jej silou, no na to, ako s ňou naložiť príde až po tom, čo do jej života vstúpi Adam – chlapec s tetovaním vtáka na hrudi…

Po knihe Som roztrieštená som siahla z čistej zvedavosti už nejakú dobu na ňu sledujem celkom pozitívne ohlasy a tak som sa rozhodla, že sa na ňu pozriem aj ja, keď je taká ospevovaná tak musí byť asi dobrá, no nie? Avšak nebola. Vonkoncom nie. Už od samého začiatku som sa  do nej nevedela riadne začítať. Neustále som ju odkladala a menila za iné pútavejšie knihy. Jednoducho som nevedela prekusnúť štýl akým autorka písala. Myslela som si, že si naň časom zvyknem a bude to v poriadku, no nezvykla som si práve naopak moje znechutenie z autorkinho štýlu sa len stupňovalo. Prirovnania, ktoré používala ma otravovali od samého začiatku. Nedávali ani hlavu ani pätu. Boli nezmyselné a veľmi otravujúce.

Hlavnou postavou knihy je Juliette, ktorá nie je len tak obyčajným človekom má dar alebo ako si myslí ona preliatie. A možno prekliata naozaj je pretože ja som ju preklínala počas celej knihy za jej správanie, ktoré som nevedela jednoducho vystáť. Pôsobila na mňa ako psychicky labilná osoba alebo totálna troska ktorá len  čaká, kto jej podá žiletku a ona si môže pokojne v kúte ukončiť život. Jej myšlienkové pochody to bolo dačo neskutočné. Som troska alebo Som psycho by knihu podľa mňa vystihovalo viac. Ďalšia vec, ktorá ma na nej zarazila boli jej náhle super schopnosti. Preraziť betón päsťou? No ako to ma dostalo, kde sa tá schopnosť vzala a prečo ju  nemala, keď trčala v ústave? No záhada, na ktorú pozná odpoveď asi len sama autorka.

Adam to bol že vraj hlavná mužská postava. No úprimne nezaujal ma ani len za mak. Ja ani neviem, čo si o ňom poriadne myslieť. Neprejavil sa nijak výrazne na to, aby som si povedala wow ten je super, alebo aby som sa priblblo uškŕňala len čo sa objaví v ďalšej scéne.

Obe hlavné postavy proste knihou preplávali bez toho, aby som sa zaujímala o to, čo sa s nimi stane, či sa im niečo stane. Netrápilo ma to. Keby v strede knihy Juliette alebo Adam zmizne ja nehnem ani brvou.

Čo sa ďalších postáv týka taktiež nie je veľmi čo povedať. Warner? Kenji? James? No veru ani oni nepatrili k tým, o ktorých by som javila aký taký záujem. Skrátka boli pre mňa či už hlavné postavy alebo tie vedľajšie neskutočne nezaujímavé, chýbalo im hocičo, čo by ma primälo sa o ne aspoň trošku sa zaujímať no autorka do ich charakterov nevložila také nič.

Keď to mám zhrnúť kniha Som roztrieštená bola hrozná. Bezduché postavy len tak sa ponevierajúce v scénach, prostredie, ktoré asi ani neviem ako vyzeralo skôr to bolo asi vzsuchoprázno ak by som mala podľa chabých opisov hodnotiť. Na knihe sa mi nepáčilo absolútne nič a tak nemám vonkoncom záujem púšťať sa do pokračovania tejto série.

Moje hodnotenie:

Katarína Revická – Vlci z Aljašky

Autor: Katarína Revická
Názov: Vlci z Aljašky
Počet strán: 224
Rok vydania: 2012
Vydavateľstvo: Motýľ

Anotácia: Volám sa Alex Tomasová a vždy som bola decko, ktoré nikto nechcel. Vlastní rodičia ma odkopli ako psa a v domove si ma prehadzovali ako horúci zemiak z pahreby. Neskôr sa našla rodina, ktorá si ma nechala. Nenávidela som ich za to, lebo mi nerozumeli. Život sa mi zdal mizerný. Iba v škole sa mi darilo. Bola som kráľovná – tá, ktorej sa všetci báli odporovať. Všetko zmenil neplánovaný rodinný výlet na Aljašku, kde som spoznala záhadné dvojčatá – anjela menom Kris a jeho brata Sama. Nikdy som ich nemala stretnúť. Boli mojou skazou. No práve tam – na konci sveta – som zistila, kto v skutočnosti som a čo všetko dokážem. Prezradila mi to šamanka z miestneho kmeňa. A tak som sa ocitla vo vojne, ktorá trvala už tisícky rokov. Medzitým som prežila veľkú lásku, vášeň, ale aj hnev a sklamanie. Teraz ma čaká obrovská výzva. Prekliatie aljašských vlkov sa vzťahuje aj na mňa, a preto musím odvážne čeliť svojmu osudu.

Vlci z Aljašky sú prvotinou mladej Kataríny Revickej. Zaujala ma hneď svojou pútavou obálkou  a anotácia sľubovala skvelý čitateľský zážitok. Ale bolo to tak? Ani veľmi nie. Väčšina zo sľubovaného ostala iba v anotácií a samotnej knihe sa to oblúkom vyhlo. Bohužiaľ.

Už od prvých strán mi bolo viac ako jasné, že dočítať túto knihu do poslednej strany bude pre mňa doslova boj. Veru bol a to riadny musela som sa miestami skutočne premáhať aby som knihu nezaložila niekde kde ju už nenájdem. Ale poďme poporiadku .

Názor na hrdinku celého príbehu Alex som si stihla spraviť po ani nie troch stranách knihy. Je pre mňa postavou s ktorou som sa absolútne nevedela stotožniť ani len na sekundu. Je arogantná čo cítiť z každej druhej vety, do seba zahľadená a správa sa ako sociálna pracovníčka z výpadovky. Za to s koľkými sa stihla vyspať počas knihy by sa nemusel hanbiť žiaden román 18+ aj keď nás autorka ušetrila podrobných opisov daného okamihu.

Čo sa týka mužského hrdinu, ktorý by akosi v tomto type kníh samozrejme nemal chýbať som po pravde vôbec nemala jasno. Bol to Kris? Trevor? Fred? Skutočne netuším, autorka im venovala všetkým tak malý priestor, že pre mňa neboli nič viac ako výplňou strán kde sa dialo väčšie nič ako obyčajne.

Nepochopiteľné bolo pre mňa správanie väčšiny postáv. Bolo absolútne nelogické ako keby mali nejaké skraty a správali sa úplne opačne ako zvyčajne. Príkladom tohto boli napríklad Alexini rodičia, ktorí ju bez slovka pustia na Aljašku. Seriózne? Ukážte mi niekto takýchto zodpovedných rodičov rada by som takých videla. A mohla by som vymenúvať takéto situácie ešte pekne dlho.

Na margo vyššie spomínaných opisov mi nedá nespomenúť ich takmer neustála absencia. Dávno som nevidela knihu, ktorá by obsahovala tak málo opisov ako tento výtvor. Prostredie, situácie to sú veci, ktoré by si človek mal vďaka opisom vedieť predstaviť, ktoré mu autor prostredníctvom nich približuje. No tu autorka asi nemala potrebu čitateľom čokoľvek objasniť.

Vec, ktorá bola pomyselným ďalším klincom do rakvy tejto knihy je jej uponáhľanosť. Autorka dej neustále hnala závratným tempom dopredu a tak celá kniha pôsobila ako za jazdy z rýchlika ani ste nestíhali sledovať čo sa deje chvíľu sa dialo jedno a v momente autorka vhupsla do novej situácie.

Ďalším klincom bolo celkové spracovanie, ktoré pôsobilo nanajvýš amatérsky. Beriem do úvahy, že je  to autorkin debut no i napriek tomu si myslím, že by mal mať akú takú úroveň a tá tejto knihe bohužiaľ chýbala mala som dojem akoby autorka bola žiačkou základnej školy pretože štýl jej písania mi na to sedel.

Úplne posledné, čo už v mojich očiach nezachránilo takmer nič bol záver. Bol možno nečakaný a pre mňa bol veľkým WTH avšak nie v tom dobrom slova zmysle to ako autorka knihu napokon uzavrela to som skutočne nečakala a vôbec ma to nepotešilo niežeby mi na osude hlavnej postavy záležalo pretože autorka mi na to nedala žiaden podnet a záver bol pre mňa proste len vyvrcholením celkového sklamania.

Na knihách sa vždy snažím hľadať aj pozitívum hlavne ak sa mi veľmi nepáčia no v prípade Vlkov z Aljašky bol jej veľkým a bohužiaľ aj jediným veľkým plus obálka, na ktorej si dalo vydavateľstvo skutočne záležať. Pretože tak klamať telom ako to zvládla táto  kniha to nedokáže každá.

Kniha bola teda nakoniec pre mňa veľkým sklamaním a ešte väčším utrpením kým som sa pokúšala prehrýzť na poslednú stranu. Musím skonštatovať, že táto kniha nie je ničím výnimočná  nenašlo sa proste nič čo by ma uchvátilo zato vecí, ktoré ma rozčuľovali bolo ako maku. Neviem či autorka plánuje vydať ešte nejaký príbeh no jej tvorbe sa po tejto skúsenosti asi oblúkom vyhnem.

Moje hodnotenie:

Alyson Noël – Krajina tieňov /Nesmrteľní #3/

Autor: Alyson Noël 
Názov: Krajina tieňov
Originál názov: Shadowland
Počet strán: 360
Rok vydania: 2011
Vydavateľstvo: Slovart

Anotácia: Damen a Ever hľadajú protijed na látku, ktorá prúdi Damenovi v žilách a bráni im naplno prežívať ich nesmrteľnú lásku. Dozvedajú sa však hrozivú pravdu o tom, aký koniec čaká na duše nesmrteľných. Damen sa pokúša nájsť spôsob, ako oboch zachrániť pred nekonečnou temnotou Krajiny tieňov, zatiaľ čo Ever nachádza pomoc a porozumenie u sympatického mladého surfera menom Jude, vďaka ktorému sa bližšie zoznamuje s mágiou. Záhadný mladík ju veľmi priťahuje a jej láska k Damenovi je skúšaná viac, ako kedykoľvek predtým.


Po knihe Navždy prvej zo série Nesmrteľní a jej pokračovaní Modrý mesiac sa mi do rúk dostala aj tretia časť tejto série. Bola som skutočne zvedavá ako bude pokračovať dej po prečítaní záveru druhej knihy no asi som až priveľmi dúfala, že pomaly sa dvíhajúca úroveň bude stúpať i naďalej. No márne. Takisto som sa nedočkala ani dejového posunu. Dej samotný však asi okolo tejto knihy ani len nepreletel. 

Ever si samozrejme nesie všetky problémy z predchádzajúcich kníh no jej najväčším problémom je že sa k svojej osudovej láske Damenovi nemôže priblížiť a ba čo viac nemôže s ním vhupnúť do postele, čo ju dosť deptá. No za to ako aj za väčšinu problémov si môže samozrejme sama svojim neuváženým a unáhleným konaním. Ak by dakto čakal že sa Ever začne správať aspoň trochu dospelo a nie na úrovni prvého stupňa základnej školy nepekne sa mýli. Bohužiaľ ani osobnostne sa v tejto knihe nič neposunulo Ever je naďalej egoistická a povrchná. 

A Damen? No je proste Damen. Stále ten istý. Mysliac si, že ho dostihla karma 600 rokov pôžitkárskeho a márnivého života sa rozhodne vzdať tohto spôsobu života vymení šatník zanechá svoje drahé auto a začne chodiť do školy autobusom, čo sa Ever ale vôbec nepáči. (Pretože ho spoznala ako toho úžasného chalana vždy perfektne oblečeného v značkovom oblečení, v skvelom aute.)  No i to mu samozrejme nevydrží dlho a aj na Everino naliehanie sa opäť vráti zo starých koľají. Škoda.

Ako som už spomínala dej sa nám neposunul ani len o milimeter vpred. Neustále sa totiž točíme na tom istom mieste a počúvame fňukanie úbohej Ever. A pre zmenu aj Damenovo, aby to nebolo fádne. Žiadny zvrat, žiadna akcia.  Očakávať niečo z toho bolo ako čakať na koniec sveta, ktorý ale pravdepodobne príde skôr ako by do tejto knihy zablúdila akcia.

Ak chcete knihu od ktorej sa nebudeme môcť odtrhnúť, knihu kde je pútavý dej či akcia, táto to bohužiaľ určite nieje. Autorka by nenapísaním tejto knihy sérií pravdepodobne ani vôbec neublížila, nikoho by o nič dôležité neukrátila. Ostáva len pevne dúfať, že sa niečoho výraznejšieho sa z autorkinej stranu dočkáme v ďalšom pokračovaní. 

Moje hodnotenie:

Lusy Adams – Odstíny života /Odstíny života #1/

Autor: Lusy Adams
Názov: Odstíny života
Počet strán: 360
Rok vydania: 2011
Vydavateľstvo:  XYZ

Česká anotácia: Alexandrina Avitalová se za života nijak nelišila od vrstevníků. Když je v den svých devatenáctých narozenin chladnokrevně zavražděna, nikdo nemůže tušit, že smrt se stane začátkem její nové cesty. Tři roky poté, co byla pohřbena a oplakána rodinou a přáteli, se probouzí znovu k „životu“. Je uvedena do světa magie a ďábelských stvoření. Alex musí zapomenout na svůj předchozí život, aby mohla zaujmout pozici neohrožené bojovnice se silami temnot. Podle dávného Proroctví je právě ona jedinou vyvolenou, Spasitelkou, která má rozhodnout odvěkou bitvu mezi dobrem a zlem…


Hlavnou hrdinkou je Alex tzv. Spasiteľka, ktorá ma rozhodnúť boj medzi dobrom a zlom. Je to len ťažko uveriteľné vzhľadom k tomu, že za svojho života bola do seba zahladenou rozmaznanou slečinkou, ktorú skôr trápilo či ide s módnymi trendmi ako okolití ľudia. No akoby zázrakom po tom čo ju bohovia priviedli naspäť k „životu“ sa diametrálne líši od tohto dievčaťa zrazu je z nej neohrozená bojovníčka s všelijakou nadprirodzenou háveďou no bohužiaľ jej charakter je i napriek tomu úbohý a povrchný a dosť detinský. Neustálym urážaním celého svojho okolia, rozdávaním sarkastických a ironických poznámok na počkanie len znechucuje dojem z knihy. Nehovoriac o jej neustálom hlúpom vrhaní sa do každej nebezpečnej  situácie (jeden by povedal, že je to už masochizmus) kde je ju treba zachraňovať čo už po dvoch opakovaniach príde dosť otrepané a trápne. Správanie tejto postavy by sa dalo porovnať so správaním dvanásť a možno aj menej ročného rozmaznaného decka, ktoré si mysli, že mu patri celý svet. Ak mala táto postava zaujať u mňa sa to ale úplne minulo účinkom a skôr mi príde  otravná.

Dej knihy sa odohráva v Los Angeles v USA, aké prekvapujúce, že dejiskom je USA. Je to už dosť klišé. Po pravde som čakala, že to bude skôr niekde v Európe alebo teda bližšie vzhľadom na to odkiaľ je autorka. 
Mužská časť knihy je kapitola sama o sebe. Každá z týchto postav je ako vystrihnutá z obálky časopisu – vysoký, vypracované telo , krásne oči – proste dokonalosť sama so sklonmi byť princom na bielom koni, ktorý stále ťahá milú Spasiteľku z kaše, do ktorej sa samozrejme dostala vlastným pričinením. Nehovoriac o tom ako je zaujímavé, že sa do nej celé mužské osadenstvo zahľadelo. No Alexine srdce samozrejme môže patriť iba jednému a tým je Gabe, ktorého neustále odmieta, chce, odmieta, chce a vlastne sama nevie čo. Neviem, ktorý normálny chlap by sa nechal takto naťahovať ale keďže je to fantázia autorky jeho trpezlivosť evidentne nemá hraníc alebo nieje normálny to je na uváženie. 
A dej? Ak sa teda dá nejaký nájsť. Celkovo nápad so spásou sveta zničením zla popri tom ničenie nadprirodzenej hávede, ktorá vám ide po krku nieje zlý no spravovanie pokyvkáva. Dejová línia a pointa celej knihy sa stráca v neustálych detinských výlevoch hlavnej hrdinky a jej vyvoleného. Takže na konci knihy zistite, že vlastne ani neviete o čo v celej knihe šlo.

Pokyvkávali aj opisy postav, po ktorých ste ani len netušili kto vlastne ako vyzerá čiže vzhľad postav bol čisto na vašej vlastnej predstavivosti. Dostalo sa vám len chabých informácii ako farba vlasov, očí, čo mi prišlo skôr ako odpovede do dotazníka ako opis.

Ale netreba zavrhnúť v tejto knihe všetko našli sa aj svetle momenty, bolo ich síce pomenej, ktorými bolo niekoľko myslím zaujímavých postav, ktoré naozaj stali za to.
Takže ak spočítam všetky pre a proti nemyslím si, že táto kniha bola nejakou dierou do literárneho sveta no nedá sa ani úplne zavrhnúť. Hádam pokračovanie bude o niečo lepšie pretože tento námet by si to skutočne zaslúžil.

Moje hodnotenie: